História Karate
Karate vzniklo na ostrove Okinawa, ktorý leží asi 1000 km od brehov Číny. Už v dávnych časoch to bola križovatka pirátov z Japonska, Číny, Kóree, Thajska, Javy, Sumatry a arabských krajín. A okrom toho všetkého bol tento ostrov zmietaný vlastnými vnútornými bojmi súperiacich klanov a kráľovstiev. Prvé kontakty s cisárstvom stredu, Čínou, siahajú do obdobia vlády dynastie Sui (580-618). Boli však neúspešné, pretože číňania nerozumeli okinawskému dialektu Hogan. Dlhú dobu medzi krajinami neexistoval žiaden významnejší kontakt. V roku 1392, asi štyri roky po porážke mocných síl dynastie Ming (1368 - 1644) mongolmi, poslal cisár Hong Wu svojho zvláštneho zástupcu Yang Zaia do Chuzanu, najsilnejšieho z troch kráľovstiev, aby dohodol spojenectvo. Cisársky vyslanec priplával do Maki-minato (prístav Maki) počas vlády kráľa Sattoa (1350 - 95). Načrtol čínske zjednotenie a vešmocnosť Nebeského cisárstva. Zástupca Mingov radil, aby sa Chuzan stal čísnkou kolóniou a navrhol plány spojenectva s číňanmi. Kráľ Satto súhlasil a odvtedy sa zavládli medzi Činou a Okinawou priateľské vzťahy. Čína neskôr pomohla kráľovi Sho Hashimu v roku 1429 zjednotiť tri súperiace kráľovstvá. Ale to nebol jediný vplyv Číny. Pravidelne posielala na Okinawu svojich vyslancov, ktorí okinawcov učili svoje remeslá a umenia. V sprievode vyslancov, ktorý mal obvykle viac ako 500 členov, boli aj osobný strážcovia, stratégovia a majstri čínskych bojových umení. Tí učili miestnych osobných strážcov a stráže na hrade umeniu boja so zbraňou i holými rukami.
V tej dobe z bezpečtnostných dôvod po občianskej vojne medzi rodmi Taira a Minamoto prichádzajú na ostrov tiež obyvatelia z Japonska. Na Okinawe a okolitých ostrovoch súostrovia Ryu Kyu nachádajú miesto šľachtici so svojou osobnou strážou ako aj utečenci z Japonských ostrovov pred hnevom mocnejších pánov, lordov a vojvodcov. Aj oni prinášajú na ostrov prvky svojich bojových umení a obohacujú nimi miestne techniky. Od siedmeho do pätnásteho storočia boli Uchinanchu (okinawci tak nazývali sami seba), pod vojenskou nadvládou miestnych okinawských vojenských náčelníkov (aji, alebo anji), ktorí ich aktívne zapájali do miestnych nezhôd. Preto prikladali vojenským znalostiam veľkú cenu. Japonský aristokrati boli uctievaný pre svoju ťažko ozbrojenú obrannú posádku a rozhodne využívali služby miestnych vojakov. Následkom toho bola Uchinanchuom predstavená štandardná japonská bojová metóda obdobia Heian (794 - 1185). Obsahovala zápas, lukostreľbu, boj s halapartňou, oštepom a mečom. V roku 1604 dobíja súostrovie Ryu Kyu klan Satsuma. Hľadá si nové prístavy a kolónie. Svojimi ťažko obrnenými samurajmi ozbrojenými mečmi a mušketami a s výborným vojenským výcvikom pomerne ľahko porážajú stráže hradu Shuri a miestnu armádu, ktorí sa bránia iba slamennými rohožami a oštepmi zo zaostrených bambusových palíc. Princ Satsuma, hlava klanu, vydáva nariadenie o zákaze nosenia zbraní.
Okolo roku 1630 sa objevujú techniky holou rukou. Je to kombinácia miestneho ultra tvrdého systému nazývaného te (ruka), alebo to-de s čínským čchuan-fa (kung-fu). Samuraji klanu Satsuma začínajú cítiť pred týmto umením te (to-de, tou-di) veľký rešpekt. Bojovníci holými rukami totiž pochopili svoju nevýhodu voči obrneným samurajom ozbrojeným dvoma mečmi. Zistili, že musia byť rýchly, tvrdý a preto sa začal raziť princíp "jeden úder - jeden život". Majstri te napadali hlavne osamelých samurajov. Tých potom nachádzali v kríkoch bez zbrane, s rozdrvenými vnútornými orgánmi a s dierou v lakovanom bambusovom brnení. Samuraji sa začali veľmi báť a preto začali s drastickými represívnymi opatreniami. Vedeli, že nevyhnutnou tréningovou pomôckou pre dosiahnutie tvrdého úderu je úderová doska nazývaná makiwara a poznali jej účinky na hánky na rukách. Nechávali si nastúpiť všetkých mužov z dediny a kto mal otlčené hánky, bol okamžite a bez pardónu o hlavu skrátený najbližším samurajom. Karate (v tom čase nazývane te, tode, alebo aj toudi) sa rozvíja hlavne v troch mestách: Shuri, hlavné mesto ostrova Okinawa, Naha, najvýznamnejšie prístavné mesto Okinawy a Tomari. Na základe toho sa aj toto bojové umenia delilo na Shuri-te (Ruka z mesta Shuri), Naha-te (Ruka z mesta Naha) a Tomari-te (Ruka z mesta Tomari) Po roku 1868, v období Reštaurácie Meidži v Japonsku, všetko, čo sa hoci vzdialene podobá bojovému umeniu, je v celom cisárstve opäť zakázané. Je to "bakumacu", koniec vojenskej vlády, ktorú v roku 1603 nastolil šógun Tokugawa Yejasu. Od roku 1879 sa Okinawa oficiálne stáva japonskou prefektúrou. Žije tu 350 000 obyvateľov z toho 23 000 v meste Naha. Vládne japonský poriadok a staré bojové umenia už takmer vymizli. Iba pár starých Majstrov starostlivo stráži ohrozené dedičstvo. Až v roku 1903 sa uskutočňuje prvá verejná ukážka bojových umení na Okinawe. Do tej doby to bolo umenie, ktoré sa žiarlivo chránilo pred zvedavými očami cudzincov. Nasledujúci rok vláda v Tokiu povoľuje výuku týchto umení (hlavne Karate) na školách. Na tejto udalosti sa podieľali veľkí majstri ako napr. Anko Itosu a Kanryo Higaonna.
